Škola alá gumené rukavice

    Škola alá gumené rukavice

  Poznáte ten pocit, keď ráno hádžete budík kde môžete, pretože za pár sekúnd  už musíte dávať pozor v škole? Sústrediť na zlomky, črevá vtákov a iných živočíchov, alebo nebodaj hádzať sa o zem pri kotúľoch a stojkách. Teraz si predstavte, aká bola radosť nás, žiakov KVARTY, keď nám naša profesorka triedna oznámila niečo nečakané. Apropó náš príchod do školy vo štvrtok 31. marca 2005 mal byť v gumených rukaviciach, ale prišli sme až na 9.hod. rannú. Mesiac nám už na oblohe nesvietil, ale „kosa“ nám bola poriadna. Niektorí, a teraz bez urážky na pracovníkov technických služieb, prišli oblečení dokonca aj v oranžovom.Odhrabávať sneh už nebolo treba, preto sme do rúk chytili metly, hrable a fúrik (pre niektorých aj kufrík) a začali. Najprv nám robota šla od ruky k čomu sa snažil dopomôcť aj náš telocvikár, ktorý pobehoval s kliešťami po celom dvore. Sekundy, minúty, hodiny sa vliekli ako japonský expres, takže o chvíľu nám odbilo už 11:00. Zatiaľ sme však mali len dve girls, ktorým to s fúrikom trvalo ako keď sa pokúšate hrabať lístie metlou. Slávnostný, ale najmä radostný výkrik: „JÉÉJ, máme ďalší fúrik a káru!“ hovoril za všetko. Nadýchali sme sa vône ihličia pod našimi borovicami a za húževnatosti niektorých nemenovaných profesoriek, sme to našťastie mohli o 12:00 zabaliť. Nakoniec sme už len pozahadzovali naše rukavice do odpadkov, podaktorí sa aj učesali a až na tú slovenskú, gymnazistickú akupunktúru prstov od samých tŕňov a ihličia, to bolo celkom sladké „všetkorobenie“! Upratali sme to tak, že by nám aj technické služby mesta mohli závidieť!

 Andrea Tittelová